Bez bánk by nebola kríza? Čo hovorí história ...

Liberty Street Economics (LSE) upozorňuje, že podľa niektorých názorov vládne intervencie, poistenie vkladov a správanie centrálnej banky ako veriteľa poslednej inštancie zvyšujú riziko v bankovom sektore.

Stein Berre a Asani Sarkar však na webovej stránke LSE opisujú finančnú krízu z roku 1772, ktorá nastala aj napriek tomu, že banky, ako ich poznáme dnes, vtedy neexistovali.

Ekonómovia pripomínajú, že v polovici 18. storočia v Európe fungovali len nebankové finančné inštitúcie (NBFI). Prijímali síce vklady, ale prevažná väčšina ich operácií sa točila okolo iných činností. Spoločnosti ako Hope & Co a Clifford & Sons vydávali dlhové cenné papiere, ponúkali poistenie, maklérske služby alebo zúčtovávali medzinárodné platby.

Finančným centrom Európy bol v tom čase Amsterdam v Holandsku, a to vďaka otvorenej ekonomike, "predvídateľnému právnemu rámcu", stabilným štátnym financiám a vedúcemu postaveniu v obchode s drahými kovmi. Wisselbank nebola centrálnou bankou v dnešnom zmysle slova, ale 150 rokov poskytovala "stabilnú a medzinárodne akceptovateľnú rezervnú menu" všeobecne známu ako florén. Sadzby boli vtedy v Holandsku výrazne nižšie ako vo zvyšku Európy, čo odrážalo postavenie domácej meny aj vysoký sklon k sporeniu.

Ekonómovia však tvrdia, že "tak ako v iných podobných prípadoch, lacné financovanie viedlo k riskantným projektom" a vysokej zadlženosti veľkoobchodných firiem. Výsledkom bola finančná kríza, ktorú vyvolal boj o kontrolu nad britskou Východoindickou spoločnosťou. Od tej sa po uzavretí mieru s Francúzskom a kolonizácii Indie očakávali veľké "mierové dividendy". Podľa ekonómov však veľká časť z nej skončila vo vreckách úradníkov a investori boli sklamaní.

Toto sklamanie vyvolalo spomínaný boj o kontrolu nad spoločnosťou, ktorý financovali aj holandské finančné centrá. Výsledkom bol nárast ceny akcií Východoindickej spoločnosti, ale vývoj v Indii jej ziskovosti nepomohol. V dôsledku toho boli pohľadávky holandských finančníkov nekvalitné a kvalita ich záväzkov následne klesala. Spoločnosť Clifford's nakoniec na základe dohody odpísala 70 - 75 % ich hodnoty.

Na záver ekonómovia tvrdia, že spoločnosť Clifford's využila svoju povesť, veľkosť a nízku transparentnosť na získanie finančných prostriedkov a následne sa pustila do nadmerne rizikových operácií. Jej správanie a výsledok prirovnávajú ku krachu Lehman Brothers. Aj táto inštitúcia bola prostredníctvom série vzťahov a operácií úzko prepojená s celým finančným systémom.

História ukazuje, že "komplexný finančný systém môže zlyhať aj bez bánk". Príčinami sú rizikové operácie, nadmerné zadlženie alebo to, že daná inštitúcia je príliš veľká na to, aby mohla padnúť. Ak by sa totiž zrútila, bol by vážne ohrozený celý systém. Podľa ekonómov z LSE by potom vlády stáli pred rozhodnutím, či zachrániť tieto príliš veľké inštitúcie, či už banky alebo nebankové subjekty.

Súčasný rast počtu a významu nebankových finančných inštitúcií a celého tieňového bankového sektora teda nie je ničím novým, ale skôr "kyvadlom, ktoré sa vracia k tomu, čo tu bolo v dávnej minulosti".

Zdroj: LSE

Zdieľajte správu na sociálnych sieťach