ECB na ceste hriechu

Robin Brooks, hlavný ekonóm Inštitútu medzinárodných financií, systematicky sleduje, ako ECB využíva svoje neortodoxné nástroje menovej politiky, a odhalil nepeknú pravdu: ECB svoje predtým nakúpené portfólio dlhopisov obracala nie preto, aby zachovala pôvodné zastúpenie jednotlivých krajín (ktoré aspoň približne zodpovedalo veľkosti jednotlivých ekonomík, ako by sme to očakávali od centrálnej banky eurozóny ako celku), ale tým, že pri nákupoch uprednostňovala dlhopisy krajín s najväčšími fiškálnymi problémami (IT, ES, FR), zatiaľ čo podiel tých najvzornejších (DE, NL, FI) v portfóliu ECB klesal.

De facto - bez ohľadu na oficiálnu rétoriku ECB - je výsledkom, že v prípade tej druhej skupiny ECB pokračuje v kvantitatívnom sprísňovaní, zatiaľ čo v prípade prvej skupiny pokračuje v kvantitatívnom uvoľňovaní.

Výsledkom je zvýšenie základných úrokových sadzieb pre celú eurozónu, keďže tá istá centrálna banka tlmí dopad tohto zvýšenia na najviac zadlžené krajiny tým, že súčasne umelo dopytuje ich dlhopisy. Týmto spôsobom ECB udržiava verejné financie príslušných krajín nad vodou (menové financovanie, formálne zakázané v základných aktoch EÚ) a nikomu to už nepríde divné.

ECB si, samozrejme, našla figový list: ide o "ochranu transmisie menovej politiky". Inými slovami, ak trh upravuje úrokové sadzby alebo výnosy jednotlivých dlžníkov podľa vnímaných úverových a iných rizík (ako by sme očakávali od správneho trhu), ECB to považuje za poškodenie transmisie menovej politiky a tlačí opačným smerom, aby sadzby a výnosy boli pre daného dlžníka tam, kde ich chce ECB mať.

Podľa tejto logiky by však najlepšou ochranou transmisie bolo, keby ECB jednoducho diktovala bankám a finančným trhom sadzby a výnosy bez ohľadu na to, čo si myslí trh.

Autor: Michal Skořepa

Zdieľajte správu na sociálnych sieťach