Švédsko nabáda, aby sme neverili fiškálnemu populizmu

Niekoľko známych ekonómov momentálne navrhuje expanzívnu fiškálnu politiku financovanú dlhmi. Patrí medzi ne aj Olivier Blanchard. V centre podobných argumentov sa nachádzajú súčasné nízke sadzby, k nim sa pridáva rastúca príjmová nerovnosť, stagnácia miezd, únava z utiahnutej fiškálnej politiky a rastúci populizmus. V neposlednom rade pre fiškálne uvoľnenie hovorí teória dlhodobej stagnácie a stav monetárnej politiky, ktorá naráža na nulové sadzby. Ekonómovia Fredrik Andersson a Lars Jonung na stránkach Voxa poukazujú na to, že podobné argumenty by mohli posunúť fiškálnu politiku od tradičného rámca, koterý je zameraný na stabilizáciu cyklu. Podľa nich potom môže byť v celej diskusii nápomocný pohľad na skúsenosti zo Švédska.

„Švédsko sa už asi štvrť storočia drží striktných fiškálnych pravidiel, vládny dlh znížilo takmer o polovicu, spoliehalo sa na automatické stabilizátory a na monetárnu politiku a pre podporu dlhodobého rastu použilo reformy ponukovej strany ekonomiky. Výsledkom bol relatívne slušný rast a udržateľné verejné financie, "spomínajú ekonómovia. Podľa ich názoru je súčasný tlak na „fiškálny aktivizmus" krátkozraký. Takáto politika „už bola skúšaná skôr a neuspela". Nesystematická stimulácia je podľa nich namieste len v prípade hlbokých kríz, v bežných časoch by sa naopak vláda mala zamerať na stabilizáciu miery zadlženia. Ak je potreba podporiť rast, sú namieste reformy na ponukovej strane ekonomiky.

Fiškálna politika vo Švédsku sa podľa ekonómov dá rozdeliť do dvoch hlavných období. V prvom dominoval keynesiánsky pohľad a snahy o oživenie hospodárstva týmto spôsobom viedli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch k prudkému rastu vládnych dlhov. Ekonomická aktivita sa ale v priemere nezlepšila. Druhé obdobie začalo hlbokou finančnou krízou na začiatku deväťdesiatych rokov, kedy rozpočtové deficity prevyšovali 10% HDP. Táto kríza prispela k „hlbokému prehodnoteniu ekonomickej politiky" a bol vytvorený fiškálny rámec zameraný na znižovanie dlhov. K stabilizácii ekonomiky bola používaná hlavne monetárna politika a k tomu sa pridali spomínané štrukturálne reformy.

Táto nová stratégia bola úspešná, čo ukazuje aj nasledujúci graf s vývojom miery vládneho dlhu. Na začiatku obdobia bolo Švédsko jednou z najzadlženejších krajín Európy, postupne sa ale dostalo do druhého extrému, pričom dlhy viacerých ďalších krajinách naopak rástli.

Švédsky fiškálny rámec má teraz niekoľko základných rysov: strop pre vládne výdavky, cieľ rozpočtových prebytkov pre celý verejný sektor, rada fiškálnej politiky, dlhová kotva a požiadavka vyrovnaných rozpočtov pre miestne vlády. Prebytky majú dosahovať jednú tretinu percenta HDP počas celého cyklu a dlhy 35% HDP +/- 5 percentuálnych bodov.

Poškodila spomínaná konsolidácia ekonomický rast?

Ekonómovia tvrdia, že nie.

Tempo rastu bolo totiž podobné ako v USA či v Nemecku a „dlhodobý rast závisí prevažne na ponukovej strane ekonomiky, a nie na dopytovej". V prípade Švédska mu prospelo najmä zníženie daňového zaťaženia, deregulácia trhu práce, rozbitie niektorých monopolov a vstup súkromných firiem do verejných služieb. Ekonómovia tvrdia, že tento prístup sa líši od prístupu japonského, ktorý vedie k prudkému rastu dlhov, ale tempo rastu zostáva nízke, ak ho aj očistíme od demografických vplyvov.

„Uznávame, že škodlivé môžu byť aj príliš nízke dlhy. Ak sa dosahujú príliš vysoké rozpočtové prebytky, môže dochádzať k ignorovaniu investičných potrieb. Vysoké zdanenie môže zase poškodzovať súkromný sektor, "dodávajú ekonómovia. Pokiaľ by bol vládny dlh úplne eliminovaný, bolo by tiež ťažké zistiť, aké sú bezrizikové výnosy. A „zmizla by infraštruktúra, ktorá je pre vydávanie dlhopisov potrebná, a tá by chýbala v prípade možných kríz." Cieľom by tak malo byť nájsť zodpovedné miery zadlženia, ktoré nie sú ani príliš vysoké, ani príliš nízke. Pre Švédsko by to podľa odhadov malo byť okolo 25% HDP.

„Nemali by sme načúvať sirénam fiškálneho aktivizmu. Sadzby nebudú nízko navždy, s politickým populizmom by sme nemali bojovať populizmom fiškálnym. Úlohou ekonómov je spojiť krátkodobé a dlhodobé ciele a na to sa v čase rastúceho vplyvu populizmu, nízkych sadzieb a hľadania rýchlych riešení zabúda, "uzatvárajú ekonómovia.

Zdroj: Voxa

Zdieľajte správu na sociálnych sieťach